Jablko života
V tých miestach, kde sa pomalá tmavá Morava stretá s bystrým jasnovodným Dunajom, rozkladali sa kedysi močiare a bariny, lemované lužným lesom.
Rozhliadajú sa dievčiny po zelených lukách, po voňavých úbočiach, a keď im zrak vybehol až navrch, stŕpnu od prekvapenia. Na strmej skale čnejúcej nad riekou Dunajom stojí hrad! A na rázsoche čnejúcou nad riekou Moravou stojí druhý! Mohutne vypínajú svoje veže oproti sivej oblohe.
Hrad prvej sestry sa volal Devín. Mal rozsiahle nádvoria, bašty a veže, honosné siene a svetlice, stajne plné koní, psiarne plné psov. A všade služobníctva bez počtu. Hrad druhej sestry sa volal Hradisko. Mal rozsiahle nádvoria, bašty a veže, honosné siene a svetlice, stajne plné koní, psiarne plné psov. A všade služobníctva bez počtu.
Zahnala sa z celej sily a hodila jablko dolu na nádvorie. Zamarilo sa jej, že buchlo tak mocne, ani keby sa odtrhlo srdce zeme. Nevdojak zdvihla oči ta, kde na vzdialenej skale stál v plnej kráse hrad Devín. V tej chvíli už nestál. Múry aj s vežami sa zdvihli do povetria, trošku tam akoby zaváhali a potom padali naspäť do základov. Zakrátko sa na mieste hradu kudila obrovská kúrňava, z ktorej červeno šľahali jazyky plameňov a čoraz zreteľnejšie sa črtali ostré trosky múrov.
Zdroj: Mária Ďuríčková: Bratislavské povesti (krátené)
